Zmysel

Čo keď strácam čas,

hľadala som seba,

stala sa však súčasťou más,

aj keď našla som tu teba,

kde je moja cesta,

kde je viac môj hlas,

stratila som vzácne miesta,

stratila svet plný krás,

nemám viac ten bod,

ku ktorému viažem sa,

kde prúd uteká mojich vôd,

pre ktorý ničím sa,

za mnou krásna minulosť,

bolesť odplávala v diaľ,

vpredu nič len zmätenosť,

prázdnota a žiaľ?

čo je zmyslom prečo ísť,

nie len svedomie si hrýzť,

že zastala som neviem kam,

aj keď  človek v dave je sám,

deň za dňom tak istý,

ničím nenapĺňa ma,

keď môj cieľ je viac než hmlistý,

čo ak nastane navždy tma,

čo ak milovať svet prestanem,

obyčajným skeletom len ostanem,

bez kreativity či lásky,

detskej naivity už len vrásky,

raz v posteli vôkol bieli anjeli,

na krásu sa ma pýtať chceli,

pozriem späť a nič tam nebude,

každý len ticho zabudne,

dážď mi zmýva slzy z očí,

do srdca mi cez ne vkročí,

zavlaží v ňom strom nádeje,

vnútrom mi tým snáď zachveje,

hádam nádej mi dá,

že život nie je tak rýchla hra,

mám čas zažiť lásky krásy,

nebyť len súčasť masy,

dokázať si kto som ja,

že neutekám už z boja,

v zrkadle nehanbiť sa odrazu,

či odolať chmúram mrazu.

Niekedy sa človek necíti šťastný, aj keď na to nemá najmenší dôvod. Má prácu, priateľov, rodinu, lásku...má všetko, pre čo by niekto iný aj umrel. No nemusí sa cítiť šťastne. Nenapĺňa ho to. Niekde sa totiž stala chyba. ALE KDE? To je tá otázka na, ktorú musí potom sám nájsť odpovede. Nik mu nepomôže. Len byť sám so sebou. Naučiť sa byť šťastný sám  nájsť si chvíľu pre seba. S nikým iným. Len premýšľať.

Mám prácu, mám dobrých priateľov aj keď sú niektorí ďaleko. Mám rodinu, ktorej na mne vážne záleží a mám lásku. No kde je chyba...Keď sa cítim osamelo. Kde je chyba keď nie som šťastná. Nie tak naozaj. Nie tak ako by som mala byť. Cítim to že mi niečo chýba. Niečo...   ...ale čo je to?

Nie som vyslovene smutná ani nešťastná či v dokonca v depresii. Ale skrátka viem, že niečo nie je správne. Som na vrchole všetkého čo som chcela dosiahnuť.
A predsa...

its ....fucked up

Keď úsmev prvý úsmev dal,

vtedy pobláznenie bol náš dar,

že trápenie príde sme vedeli, 

z výšok Božích pod zem sme zleteli,

keď odlúčenie bolo peklom,

a zvítanie ďalekým svetlom,

nastala len temnota, 

v srdciach už len clivota,

drak odletieť musel však,

do iných svetov ako vták,

kráľovná kráča sama ďalej,

lebo len v tom jej svitá nádej,

cesta stala sa obom cieľom,

len tá naplní im srdcia mierom,

keď mesiac vyjde, jeho chladná krása, 

možno starý priatelia stretnú sa zasa,

no príde znova leto po dlhom roku,

a hoc bude kráľovná po drakovom boku,

nebude nič ako predtým,

všetko zmyje dážď, prach či dym.

Len tebe

Bol si mojim svetlom, 

od prvej chvíle snáď,

prešla som si predtým peklom,

ty úsmev na pery mi vráť,

si drakom čo srdce ukradol,

čo kráľovnú do výšin vzal,

ty si pri mne však chradol,

až si sa ma nakoniec vzdal,

bolo to krásne, no krátke tiež,

milujem ťa celým srdcom,

a stále ho vlastníš len ty, vieš,

len ty si jeho vládcom,

neľutujem nič čo bolo, 
pohladenie duše, náhera,
za bozky, lásku a všetko okolo,
to všetko mi slzy stiera.

Skončilo to síce,
drak zas inam odletel,
nezmočím však slzami líce,
veď stále je priateľ.

Som sebec?

Niekedy rozmýšľam je to odo mňa sebecké? Mať vzťah na diaľku a chceť aby okrem mna nemal inú? Som tak naivná v tomto súčasnom svete alebo je to ešte normálne? Neviem. Je to bláznivé aký zvrátený je dnešný svet. Kde na lásku veria len rojkovia. Kde sa jej pravá podstata zúžila na to, kto s kým spí. A aj to neznamená že iba dvaja spolu. Striedajú sa navzájom a potom tvrdia, že sú spolu, a že sa milujú?  Je toto moderná definícia lásky? Som len ja tá sebecká čo chce jedného pre seba a nebude patriť inej? Má možno 22 ale ako by som teraz mala cez 70 s týmto názorom.

Zaujímalo by ma ale kedy sa to až takto rapídne zmenilo. Kedy sme peršli od lásky až za hrob na lásku do rána a potom vypadni. Je nenormálne že ľudia vzdialený na dvoch koncoch jedného štátu sú si verní alebo sú to psoeldné výnimky? Niekedy odišli muži bojovať a vrátili sa za svojimi ženami. Jasné boli aj takí čo pri prvej príležitosti podviedli s nejakou ľahkou ženou. Ale dnes je tá ľahšia každá druhá. Je toľko možností podviesť. A nikomu to nevadí. Nikomu až na toho kto ozaj miluje. Tak je to od neho sebecké? Asi áno...asi všetci zachvíľu budeme mať partnerov max na pol roka. Aby neomrzeli aby nás neunudili aby nám moc nestihli liezť na nervy a potom? Dostaneme nového. A ani vtedy si vzájomne nebudeme verní, ale budeme mať bokovky. Aby to malo "šťavu".Chorá doba. Neviem...mám splynúť s davom? Alebo bojovať ďalej. Len..to hľadanie niekoho, kto ma pri prvej príležistosti nepodvedie je už veľmi unavujúce.

Cesta samovraha

Možno kontroverzný názov. Ale idem popísať svoju cestu, ktorá nie je možno tak temná, ale je určite svojská.

Začalo to dňom, kedy som sa o to pokúsila prvý krát. Jasne tak to začína a občas aj končí. Niekedy. Hovorí sa že samovrazi sú zbabelci. Môžeme to tak brať z jednej strany. Ale zo strany druhej, kto sú tí ľudia čo to tvrdia. Nevedia nič, nezažili to zúfalstvo. A človek, ktorý to dotiahne je tak zúfalý no musí byť aj neskutočne odvážny alebo úplný blázon. Pud sebazáchovy je tak silný, že ľudskej bytosti málo kedy dovolí to skončiť.

Ako správny malý samovrah som to chcela ukončiť. Ale chcela som to ozaj? Neviem, nie som si tým istá. Možno ani nie. Nemilujem síce život nadovšetko, ale...chcela som aby niekto chcel aby som tu bola. Aby niekto videl to zúfalstvo vo mne a povedal nie nerob to. Si potrebná. Si výnimočná niesi jedna z davu, niesi obyčajná.

Neviem, spravila som si rany. Ničila som sa. Nie len rezaním. Nepríjmala som potravu neprijmala som vodu. Mučila som sa. Fyzicky ale psychická bolesť ma bolela oveľa viac.  A teda som potrebovala viac tej fyzickej nech tu psychickú prehluší. Nech dokážem fungovať myslieť na iné. Nech ma bolí fyzické telo. Nech sa myseľ sústredí na realitu. Na to čo mám vnímať. Na to čo sa odo mńažiadalo. Byť jedna z davu. Nevytŕčať. Byť nevideiteľná.

Vždy som bola považovaná za bláznivú a veselú. No doma som bola vždy zavretá sama v izbe. Smutná a hlavne osamelá. Mala som priateľov mala som rodinu, kttorá ma mala rada. Ale nebola som šťastná a nik to nevidel. Nik neprekukol tú minimálnu snahu sa tváriť ok. Nik sa nezujímal. Nevyčítam to nikomu, mali svoje problémy. A tak to vo mne rástlo. Ako nádor. Prečo som tu. Veď, ak by som urmela nik si nespomenie po mesiaci, že som tu bola. Nik nepomyslí prečo. Nikoho nebude zaujímať kde som zmizla. Skrátka som nič.

Jediné čo potrebujem a čo som vždy potrbovala bol záujem. Od rodičov sa mi ho nedostalo. Priatelia sa možno snažili viac ale ...aj tak som bola sama. Neviem možno keď som mala priateľa. Bolo to iné na chvíľu. Ale vždy ale fakt vždy sa to vrátilo.

Začalo to v dobách keď som mala 14 rokov možno aj skôr. Zanedlho budem mať 23 rokov. Sú to
nejaké 2 mesiace. A nprešlo to. Myslím že nikdy nai neprejde. Stačí byť chvíľku sama s vlastnými myšlienkami a tie ma nútia sa zničiť. Viem byť šťastná, nie však dlhodobo. Nerežem sa a neničím sa podobne. Ale...nejem ...nepijem. A ničím sa nenápadne tým a taktiež aj svojou vlastnou psychikou. Chcela by som to zastaviť. Ale mám pocit, že toto ma bude sprevádzať a ničiť celý život.

Nech bude akokoľvek dlhý a či krátky. Som tu, ale či tu zajtra nebudem, je úplne nepodstatné. Nik by si nespomenul. Zabudlo by sa.

Hlavu hore maj...

Všetci mi hovoria...hlavu hore. No dá sa to? Samozrejme. Celý deň môžem chodiť s hlavou hore akoby sa nič nedialo. Ale čo sa stane, keď sa zavriem doma do izby? Opustí ma všetko ...celá sila s ktorou som bojovala je zrazu preč a nechá ma napospas zúfalstvu a otázkam, na ktoré celý deň nebol čas. Ktoré som sa tak krvopotne snažila vytesniť z hlavy. Aby tieto veci nejestvovali, aby ma netrápili a dňom ani nejestvujú. Ale noc..tá ich prináša so svojou temnotou. Akoby sa nezatemnila len obloha ale aj moja myseľ a duša. Akoby ta celá temnota upadla na moju bytosť. 

Vždy som bola nočným tvorom, viac ako tým denným. Vždy som žila nocou a jej mystikou. Ale teraz by som pred ňou najradšej utiekla do lúčov svetla. No noc má svoju moc a nechce ma pustiť. Nedokážem jej ujsť. Dostihne ma nech utekám kamkoľvek. Je predomnou, za mnou a aj po bokoch. Nevidím žiaden únik, žiadne svetlo v diaľke. Nie je nič..som sama ja a tma. 

Som len ja a moja temná duša. Môj smútok a moje myšlienky plné strachu a zúfalstva.