Čo je život? V čom spočíva jeho pointa? Prečo sme tu a prečo putujeme každým dňom. Prežívame dobré veci aj tie zlé. Každý deň je iný a že je nejaký z nich zlý neznamená že zlý je celý život. Avšak je to plné prekvapení. Nikto nevie čo nás čaká. Je to kľukatá a zložitá cesta, no ona nás schválne niekam vedie aj keď by sme radšej šli rovnou diaľnicou, cesta ktorá je plná výmoľov nás viac poučí. Horšie je keď sa naša cesta dostane na križovatku. Je to to najťažšie v živote. Pretože si nie len musíme vybrať svoju cestu životom, ako napríklad kam ísť na strednú, kam na vysokú, kde chceme pracovať, čo čakáme od života a za čím si chceme ísť. Ale ide aj o menšie križovatky kde z našej cesty schádzajú ľudia, ktorý sú pre nás možno aj menej dôležitý ale odchádzajú aj ľudia, ktorý sú pre nás dôležitý možno v danej chvíli i najviac na svete. Je to veľmi bolestné, keď stratíme takého človeka. Keď sa buď nedobrovoľne stratí z našej cesty a ide na lepšie miesto. Alebo sa od nás oddelia tí, v ktorých sme vkladali najväčšie nádeje. Keď nás opustia blízky priatelia, keď nás opustí rodina, alebo nás opustí naša láska.
.jpg)
Je to veľmi ťažké. Vtedy zastaneme na križovatke a stojíme. Dúfame, že osoba, ktorá sa vydala inou cestou sa rozmyslí. Otočí sa alebo sa nejako inak vráti späť na spoločnú cestu. Je ťažké pochopiť jednu vec. A tou je, že keď sa cesty rozdelia. Nemôžeme stáť. Nesmieme zdržať "dopravu" a teda samých seba. To že ostaneme stáť na jednom mieste. Neznamená že sa vrátia, že sa niečo zmení. Chceme čakať a dúfame. Ale je to ako čakanie na Godota. A teda na niečo čo nikdy nepríde. Je dôležité sa pohnúť ďalej. Nič nás tam nečaká a len ak budeme pokračovať v danej ceste. Môžu sa na na tú našu napojiť cesty nových ľudí. A možno jedného dňa sa znova pretnú cesty s osobami, ktoré sme stratili v minulosti. Ale práve preto nemôžeme ostať stáť.
Každá cesta aj tá najdlhšia sa začína prvým krokom, a ja som už dlho čakala, tak teraz musím vykročiť...
