Napadla aj niekomu inému niekedy otázka prečo je to tak? Prečo sa niektoré veci dejú a robia presne takým spôsobom ako sa dejú?
Dnes som mala hlboké myšlienkové pochody o dvoch veciach. Ale jednu z nich si nechám radšej pre seba :)
No tou druhou je to, prečo vlastne sa niektoré spomienky strácajú a upadnú do zabudnutia a nikdy viac sa nevynoria a prečo niektoré ostanú aj keď sú to fakt len nejaké blbosti a nemajú žiadny význam ospravedlnenie spolužiačky pri telesnej prečo nemôže cvičiť alebo pokarhanie učiteľkou po tom čo som zaspala na lavici nikdy nevybledne a spomeniem si na to už hádam stále aj keď odvtedy ubehlo pár rokov? A prečo niektoré udalosti ako moje narodeniny už len hoci minulý rok alebo niečo čo som povedala mi neostane v hlave ani náhodou?
Prečo je to tak? Bolo by zaujímavé zistiť ako to funguje. A prečo vlastne si nepamätáme všetko. Lebo bolo by to síce na jednej strane super, nikdy by nenastala situácia keď niekoho stretnete a neviete si spomenúť skade sa poznáte a v horšom prípade ani na meno. A niekedy niekoho stretnete na koho vám len niekto ukázal a povedal meno a to si budete pamätať. Ale je možno dobré ak niektoré veci človek zabúda. Na zlé časy po nevydarenom vzťahu, pretože zlé veci, nejak veľmi rýchlo vyblednú a ostávajú len pekné spomienky.
Prečo človek ľahko zabúda na veci, ktoré sľúbil?
No najviac ma trápi prečo ale fakt prečo ľudia v dnešnom svete tak často zabúdajú na lásku? Sme príliš zahľadený na seba. Na to čo nás čaká na budúcnosť a zabúdame sa venovať jeden druhému práve teraz. Zabúdame na lásku k blízkym a ukájame sa len sebaláskou. Každý jeden človek túži byť ľúbený ale kto ozaj ľúbi? Nie pobláznenie kde si milenci sľubujú hory doly a potom sa zrazu nepoznajú a sú si viac cudzí ako si boli predtým než sa spoznali? Kde je tá ozajstná láska? Tá ktorá bojuje, tá ktorá dáva šťastie druhého do popredia? Existuje? Alebo lepšie existovala niekedy?
Dúfam a verím že áno, len dnes na ňu nie je čas. Každý si hľadá výhovorky no jedného dňa sa to dúfam zmení a ľudia pochopia, že peniaze nie sú dôležité. Že nie je dôležitá budúcnosť, že nie sú dôležité diplomy ale jediné podstatné je láska.Tá ktorú cítime práve teraz. Tá dá človeku najviac aj keď je pravda, že ho nezasýti a neošatí. No dá mu niečo viac, ten pocit na duši keď aj v tej najhoršej chvíli sa necíti sám. No lásku si treba zaslúžiť, o lásku je potrebné bojovať. Nepríde sama a sama ani neostane ak sa ľudia o ňu nestarajú. Je prirodzená je vrodená no neznamená že je samozrejmá. Nezabúdajme na ňu vo svojich životoch. Netúžme len po nej. Dávajme ju, v úsmevoch objatiach. Čím viac jej dáme viac sa vráti.
V posledných dňoch som stratila takú tú romantickú predstavu o láske. No ďalej verím že je,a síce nie tá z rozprávok. Ale je skutočná reálna. Možno nie dokonalá má veľa chýb tak ako ľudia.
A ja som možno teraz sebecká. A aj sa za to hanbím ale chcela by som muža, jedného jediného, ktorý by ma miloval. Chytil do náručia a všetko ostatné by sa stratilo, nemalo by viac význam. No nie hocjakého. Jedna jediná osoba, ktorú milujem a ktorá by milovala mňa. Nič viac nechcem. Len jeho...
Človek však nedostane vždy to čo potrebuje a čo chce. Ale s tým sa nič narobiť nedá. Je to smutné ale to je život. Je k tebe dobrý ale môže ti hneď vraziť nôž do hrude. Raz si hore, raz úplne na dne, ale z dna sa môžeš len odraziť späť hore na svetlo a žiť, a napriek tomu že stále klesám a strácam z dohľadu svetlo verím že bude dobre. Ak by som zabudla veriť a zabudla na lásku. Neviem, čí by bolo ešte prečo bojovať a prečo žiť.
Preto nikdy ale nikdy netreba zabudnúť kto sme, a čo je v živote ozaj dôležité. Ak nebojuje človek o to čo miluje, nemal by plakať ak o to príde.
Boh ti do života nedá ľudí, ktorých tam chceš ty. Dá ti do života ľudí, ktorých potrebuješ. Aby ti pomohli, aby ti ublížili, aby ťa opustili a aby ťa milovali no hlavne aby z teba spravili človeka, ktorým máš byť.
Vzťahy trvajú dlhšie pretože sa dvaja ľudia rozhodnú ich zachovať, bojovať o ne a pracovať na nich.
.jpg)
