I love books

V knihách je veľa príbehov, či už skutočných alebo vymyslených každý jeden však vďaka našej imaginácii dostáva život tým že ho čítame. Vdýchneme život postavám, ktoré v ňom sú. S niektorými sa stotožníme a proti iným možno bojujeme. Ale každý príbeh je pre nás novým zážitkom aj keď v realite sme ho neprežili v mysli sme boli súčasťou príbehu.

 

Verím že nie len mne sa stalo že som bola sklamaná keď kniha skončila. Skončil sa môj zážitok a vytrhnutie z reality do krásneho sna.

 

 

No verím že raz nejakú knihu alebo hoci len poviedku napíšem sama. Pretože ma veľmi ale veľmi okrem čítania baví aj písanie. :)

Láska je vojna

Musím normálne fungovať, no stále čakám zázrak aj keď viem že nepríde. Že sa nič neudeje. Osobná vojna je prehraná, a po ťažkej bitke sa musím dať znova dokopy. Nie moje telo ale dušu. Rany na tele sa však hoja rýchlejšie ako tie, ktoré človek nevidí očami. Beriem to statočne, kráčam ďalej a aj keď každým krokom sa vzďaľujem od bojiska a viac a viac zabúdam na útrapy mojej vojny. No čím som ďalej cítim sa osamelejšie.

Bojovali len dvaja vojaci. Najskôr spolu proti všetkým a zrazu jeden proti druhému. Dve obete vojny srdcí, dve obete škriepky duší. Víťaz nie je známy, škody sa vyčísliť nedajú. Po boji ostali len trosky, jazvy, bolesť a dvaja zničený vojaci.

Tam kde bola láska, ostalo prázdno, ticho a príliš veľa nevypovedaných slov, ktoré ťažia vnútro ako kameň. No sú už zbytočné. Čo je správne? Ako máme ďalej fungovať? Správna odpoveď nejestvuje. Musím kráčať a padať. Každý pád sa rovná jednej chybe. Už mám zodraté kolená aj ruky. Mám lišaje na tvári, ktoré štípu keď do nich stekajú slané slzy. Ale je to správna bolesť. Je to bolesť, ktorej sa slabí poddajú ale silných povzbudí, aby žili ďalej. S bolesťou sa stávame silnejšími. Bolesť nám ukazuje chyby. Človek je hlúpe stvorenie. Neučí sa z chýb iných ale z vlastných. A bolesť je tu aby nás poučila a aby sme nezabudli.

Moje city

Písala som tento list vlastne nikomu bol venovaný mne...ale rada by som sa o neho podelila :) tak tu je...

Ahoj

Zdravím teba a keďže neviem či to niekomu ukážem, teda zdravím samu seba, alebo skôr moje ja, z budúcna možno nie ďalekého možno blízkeho možno moje ja o hodinu a možno o 10 rokov. Chcem si to napísať aby som vedela že napriek tomu čo sa deje momentálne sa milujem. Musím sa milovať aj keď som sklamaná svetom ale najmä sebou. Možno to píšem aj iným, neviem či sa budem hanbiť to poslať ďalej. No viem že musím a chcem tu dať všetko zo mňa nech moje srdce prežije nech moju dušu nepotrhá.

Prezerala som si fotku . Jeho fotku toho človeka, ktorý mi je bližší ako ktokoľvek kto je na tomto svete. A predsa najvzdialenejší. Nevideli sme sa takmer mesiac a mne to pripadá ako večnosť. Nemôcť sa mu zveriť s problémami s radosťou nemôcť ho pobozkať ani len objať. Je to bolestné každé pomyslenie. Nechcem sa ani tešiť ani trpieť lebo potom s každým pocitom by som sa mu chcela zveriť čo nemôžem a tak ma to privádza takmer až k mučeníckej bolesti z toho ako ho potrebujem a ešte k väčšej z toho že možno on už nepotrebuje mňa.

Možno som sebecká  že ho chcem takto len pre seba a nechcem ho  nikomu dať. Aj keď viem že možno bezo mňa bude šťastnejší no neviem sa s takouto predstavou zmieriť. Keď  viem koľko lásky v sebe mám a toľko by som mu chcela dať. Chcela stískať mojkať.  Ach Michaela spamätaj sa neozýva sa ti nevolá je na nete a nepíše a teba to bolí. Mala by si sa spamätať a pustiť ho z hlavy. No problém je že keď ho z hlavy pustíš zo srdca nie. A ja mám stále pocit akoby to bolo len včera čo ma jeho ruky držali, čo mi stískal ruku, a čo mi bozkával pery.

Mám chuť sa rozbehnúť a hodiť sa na neho.  Presne tak ako keď sa dvaja milenci dlho nevidia, tak ako sme sa vítali keď sa vrátil z GB. Presne tak ako som ho vtedy nechcela pustiť a tešila sa tak by som ho teraz nepustila ale z bolesti že už ho asi nikdy neobijmem a nikdy viac nebude môj.

Všetci hovoria zmier sa s tým a ži ďalej, a ja viem že by som ich mala poslúchnuť a žiť ďalej, problém je v tom že asi nechcem. Neviem sa sama vnútorne zmieriť s tým že  je koniec.  Sama si nepripúšťam že to už nebude tak ako bolo že mu nebudem mať šancu viac dokázať svoju lásku.  Snažila som sa hnevať snažila som sa myslieť na iné veci. Ale nemohla som reálne nie. Pripadala som si akoby som ho zanedbávala aj keď mu nepatrím. Aj keď vlastne si nie sme viac ničím len bývalými láskami. Čo je ešte menej ako známi lebo...známi sa poznajú známi si občas napíšu porozprávajú sa. Ale my nie sme ani toľko. A je mi to ľúto pretože sme si boli veľmi blízky. Viac ako priatelia viac ako rodina (aspoň u mňa to tak bolo) a preto tak bolí to odcudzenie.

Ukázal mi to prečo sa oplatí žiť, že láska vie byť nádherná a nie len bolestná aj keď v tejto chvíli je tomu ťažké uveriť. No viem že to stojí za to. Za tie chvíle porozumenia bez slov, pre ten pocit úplnosti a dokonalého šťastia a ten pocit keď láska vám preniká celým telom celou dušou  a napĺňa ma. Tak mi to chýba. Neviem či veriť tomu že to ešte tak bude. Viem že páry sa rozchádzajú a potom prichádzajú iné lásky. Ale toto bolo pre mňa iné. Nevravím to len preto že to tak bolí práve teraz. Ale mala som dlhodobé vzťahy. A mala som nejakú predstavu ako by to malo vyzerať. No toto ma predčilo. Bolo to viac ako som čakala. Bolo to skutočné. Nie také ako čaká 14 ročná zasraná holka. Bolo to skutočné aj s hádkami aj s tým dobrým. Nebolo to len to trápne romantické ako z filmu kde je všetko neskutočne úžasné. Ale ani len o hádkach a tom že ľudia si jednoducho zvykli. Bolo to pre mňa oveľa viac. Bolo to pre mňa o láske tej skutočnej aj o hádkach, ktoré sa konajú v každom vzťahu.  Aj o udobrovaní, ktoré k tomu patrí. Viem že som sa nesprávala najlepšie v poslednej dobe. No mám ponaučenie ako sa nesprávať  aby som  neprišla o lásku.

Je určite možné, že keď s Mirónom mi to nevyjde a že už nebudeme spolu nikdy a je to viac než pravdepodobné.  No asi to bude pre mňa pokrytecké. Mám pocit že takto nebudem viac milovať.  Nie takto úprimne a síce so strachom pre to všetko čím som si prešla. Ale už to nebude tak čisté a priamo až z duše. Bojím sa že to bude len z rozumu a nie tak priamo zo srdca. Nie tak ako Miróna. Možno keď si toto budem čítať za rok alebo dva sama sebe sa vysmejem. Ale je taktiež možné, že sa mi to len potvrdí.  Neviem čo mi život nadelil a čo mi prinesie. No viem jedno že pustím si všetko do života čo môžem ale aj to že každý deň každé ráno budem myslieť na neho. Viem že ho z hlavy nikdy nedostanem, že každé ráno skontrolujem mobil či nemám zmeškaný hovor či sms. Že miesto toho aby som vstala rýchlo zapnem počítač nech skontrolujem aj to. Že budem hore dlho do noci čakať či nenapíše aj keď on bude možno dávno spať, alebo si užívať s inou. Viem že to budem robiť veľmi dlho. A keď aj prestanem tak viem že vždy po prebudení budem myslieť na neho a vždy keď budem zaspávať tak to bude so spomienkami na to ako sme boli šťastný. A tak ako teraz tak každú noc budem snívať o ňom  a našej láske. O tom všetkom čo sme chceli zažiť, a o tom všetkom čo mohlo byť krásne ale nikdy sa nestane lebo sa zľakol a nebojoval, lebo stále je možnosť že sa rozídeme že to krásne skončí. Ale len vtedy ak sa o to nebojuje. Ak človeka premôže strach. Aj mňa premohol neraz. A neraz som to chcela ukončiť. No viem, že bez neho môj život je bolestný no s ním vidím na konci tej temnoty svetlo. Teraz v tej temnote tápam a raz za čas sa zjavia nejaké svetlušky nádeje v podobe priateľov, ktorý mi občas pomôžu nájsť rovný smer keď bočím z cesty, ale nikdy nenahradia to svetlo, ktoré mi dával a vďaka ktorému som videla ako za bieleho dňa. Ten pocit že to bude dobré. A napriek tomu že som sa nie vždy cítila šťastná čo nepopieram. Nikto nie je stále dokonale šťastný. Ako aj teraz nie som nonstop len nešťastná. Sú svetlé chvíľky ako sú aj chvíľky nešťastia. Ale ak je človek šťastný pripomenie mu to aby sa o to šťastie staral a nestratil ho. A vo chvíľach zúfalstva zas aby nezabudol ako šťastie vyzerá a o čo má bojovať.

Viem že raz budem spokojná a vyrovnaná no neviem za aký čas. Zasiahol mi veľmi do života svojou prítomnosťou a neviem ako dlho bude trvať kým s zvyknem že už do neho nepatrí.  Ja som mu chcela pomôcť a nakoniec on pomohol mne. Ja som mu len ublížila. Ale aj vďaka nemu viem čo nemám robiť a v čom sa napraviť. Učím sa celý život ako každý. A chcem sa poučiť. Nechcem opakovať chyby a prísť o priateľov a ďalších ľudí tak ako som prišla o neho.  No dúfala som ešte v šancu. Je zrejmé že ju nedostanem. No cítim, v sebe svojom vnútri, že budem vždy o ňu stáť.  Aj keď dospejem psychicky aj keď budem možno žiť ďaleko odtiaľto, aj keď možno budem milovať iného aj keď budem možno milovať svoje deti. Viem že o tú šancu o ktorú u neho stojím teraz budem stáť aj na smrteľnej posteli. Lebo po nej túžim ako smädný v púšti po vode. Lebo chcem nie len jemu ale aj sebe dokázať že milujem, a milujem úprimne a že viem zmeniť to zlé na naše  šťastie a jediné čo som chcela bola šanca.