Všetci mi hovoria...hlavu hore. No dá sa to? Samozrejme. Celý deň môžem chodiť s hlavou hore akoby sa nič nedialo. Ale čo sa stane, keď sa zavriem doma do izby? Opustí ma všetko ...celá sila s ktorou som bojovala je zrazu preč a nechá ma napospas zúfalstvu a otázkam, na ktoré celý deň nebol čas. Ktoré som sa tak krvopotne snažila vytesniť z hlavy. Aby tieto veci nejestvovali, aby ma netrápili a dňom ani nejestvujú. Ale noc..tá ich prináša so svojou temnotou. Akoby sa nezatemnila len obloha ale aj moja myseľ a duša. Akoby ta celá temnota upadla na moju bytosť.
Vždy som bola nočným tvorom, viac ako tým denným. Vždy som žila nocou a jej mystikou. Ale teraz by som pred ňou najradšej utiekla do lúčov svetla. No noc má svoju moc a nechce ma pustiť. Nedokážem jej ujsť. Dostihne ma nech utekám kamkoľvek. Je predomnou, za mnou a aj po bokoch. Nevidím žiaden únik, žiadne svetlo v diaľke. Nie je nič..som sama ja a tma.
Som len ja a moja temná duša. Môj smútok a moje myšlienky plné strachu a zúfalstva.
