Občas má človek pocit, že je úplne osamotený. Aj keď možno "má" v okolí priateľov, aj keď "má" lásku, aj keď "má" milujúcu rodinu. No napriek tomu všetkému čo má...je tu pocit, že nemá nič z toho, a je úplne sám nebaví ho život nebaví ho ísť spať keď vie, že zajtra bude aj tak vstávať.
Chce sa s niekym porozprávať podeliť sa. Ale keď aj pôjde von radšej bude počúvať a nepovie nič. Lebo..čo by aj povedal? Je prázdny. Nie je tu nič na čo by sa mohol sťažovať. Je len prázdny osamotený v dave. Nemá čo povedať, čo vyjadriť. Chcel by maľovať no neprichádza žiadna inšpirácia, len prázdno. Nemá čo písať , veď o čom by aj písal. Nemá sa ako vyjadriťžŽiadnym spôsobom ..veď nemá čo vyjadriť. Len prázdno. A tak len leží. Dni, noci, bez spánku, bez jedla...nežije, len prežíva. Nedokáže sa tešiť.
Takto sa cítim ja. Neviem..som už mŕtva? Prídem si dosť živá. Dýcham. Mám dokonca pulz. Ale napriek tomu asi nežijem. Zatváram sa do izby, ale nie len tam..zatváram sa do seba. Nepúšťam nikoho. A tým všetko len zhoršujem. Dištancujem sa od priateľov. Ruším plány.
Nechce sa mi ani plakať. Nejdú viac slzy. Necítim nič. Radosť...smútok...bolesť...nič...prázdno. Akoby všetka energia zhorela. Akoby som bola prázdnou schránkou s vedomím...no nič viac.
To je ten pocit....keď ide všetko do hája.
