Musím normálne fungovať, no stále čakám zázrak aj keď viem
že nepríde. Že sa nič neudeje. Osobná vojna je prehraná, a po ťažkej bitke
sa musím dať znova dokopy. Nie moje telo ale dušu. Rany na tele sa však hoja
rýchlejšie ako tie, ktoré človek nevidí očami. Beriem to statočne, kráčam ďalej
a aj keď každým krokom sa vzďaľujem od bojiska a viac a viac
zabúdam na útrapy mojej vojny. No čím som ďalej cítim sa osamelejšie.
Bojovali len dvaja vojaci. Najskôr spolu proti všetkým
a zrazu jeden proti druhému. Dve obete vojny srdcí, dve obete škriepky
duší. Víťaz nie je známy, škody sa vyčísliť nedajú. Po boji ostali len trosky,
jazvy, bolesť a dvaja zničený vojaci.
Tam kde bola láska, ostalo prázdno, ticho a príliš veľa
nevypovedaných slov, ktoré ťažia vnútro ako kameň. No sú už zbytočné. Čo je
správne? Ako máme ďalej fungovať? Správna odpoveď nejestvuje. Musím kráčať
a padať. Každý pád sa rovná jednej chybe. Už mám zodraté kolená aj ruky.
Mám lišaje na tvári, ktoré štípu keď do nich stekajú slané slzy. Ale je to
správna bolesť. Je to bolesť, ktorej sa slabí poddajú ale silných povzbudí, aby
žili ďalej. S bolesťou sa stávame silnejšími. Bolesť nám ukazuje chyby.
Človek je hlúpe stvorenie. Neučí sa z chýb iných ale z vlastných.
A bolesť je tu aby nás poučila a aby sme nezabudli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára