Cesta samovraha

Možno kontroverzný názov. Ale idem popísať svoju cestu, ktorá nie je možno tak temná, ale je určite svojská.

Začalo to dňom, kedy som sa o to pokúsila prvý krát. Jasne tak to začína a občas aj končí. Niekedy. Hovorí sa že samovrazi sú zbabelci. Môžeme to tak brať z jednej strany. Ale zo strany druhej, kto sú tí ľudia čo to tvrdia. Nevedia nič, nezažili to zúfalstvo. A človek, ktorý to dotiahne je tak zúfalý no musí byť aj neskutočne odvážny alebo úplný blázon. Pud sebazáchovy je tak silný, že ľudskej bytosti málo kedy dovolí to skončiť.

Ako správny malý samovrah som to chcela ukončiť. Ale chcela som to ozaj? Neviem, nie som si tým istá. Možno ani nie. Nemilujem síce život nadovšetko, ale...chcela som aby niekto chcel aby som tu bola. Aby niekto videl to zúfalstvo vo mne a povedal nie nerob to. Si potrebná. Si výnimočná niesi jedna z davu, niesi obyčajná.

Neviem, spravila som si rany. Ničila som sa. Nie len rezaním. Nepríjmala som potravu neprijmala som vodu. Mučila som sa. Fyzicky ale psychická bolesť ma bolela oveľa viac.  A teda som potrebovala viac tej fyzickej nech tu psychickú prehluší. Nech dokážem fungovať myslieť na iné. Nech ma bolí fyzické telo. Nech sa myseľ sústredí na realitu. Na to čo mám vnímať. Na to čo sa odo mńažiadalo. Byť jedna z davu. Nevytŕčať. Byť nevideiteľná.

Vždy som bola považovaná za bláznivú a veselú. No doma som bola vždy zavretá sama v izbe. Smutná a hlavne osamelá. Mala som priateľov mala som rodinu, kttorá ma mala rada. Ale nebola som šťastná a nik to nevidel. Nik neprekukol tú minimálnu snahu sa tváriť ok. Nik sa nezujímal. Nevyčítam to nikomu, mali svoje problémy. A tak to vo mne rástlo. Ako nádor. Prečo som tu. Veď, ak by som urmela nik si nespomenie po mesiaci, že som tu bola. Nik nepomyslí prečo. Nikoho nebude zaujímať kde som zmizla. Skrátka som nič.

Jediné čo potrebujem a čo som vždy potrbovala bol záujem. Od rodičov sa mi ho nedostalo. Priatelia sa možno snažili viac ale ...aj tak som bola sama. Neviem možno keď som mala priateľa. Bolo to iné na chvíľu. Ale vždy ale fakt vždy sa to vrátilo.

Začalo to v dobách keď som mala 14 rokov možno aj skôr. Zanedlho budem mať 23 rokov. Sú to
nejaké 2 mesiace. A nprešlo to. Myslím že nikdy nai neprejde. Stačí byť chvíľku sama s vlastnými myšlienkami a tie ma nútia sa zničiť. Viem byť šťastná, nie však dlhodobo. Nerežem sa a neničím sa podobne. Ale...nejem ...nepijem. A ničím sa nenápadne tým a taktiež aj svojou vlastnou psychikou. Chcela by som to zastaviť. Ale mám pocit, že toto ma bude sprevádzať a ničiť celý život.

Nech bude akokoľvek dlhý a či krátky. Som tu, ale či tu zajtra nebudem, je úplne nepodstatné. Nik by si nespomenul. Zabudlo by sa.