Čo keď strácam čas,
hľadala som seba,
stala sa však súčasťou más,
aj keď našla som tu teba,
kde je moja cesta,
kde je viac môj hlas,
stratila som vzácne miesta,
stratila svet plný krás,
nemám viac ten bod,
ku ktorému viažem sa,
kde prúd uteká mojich vôd,
pre ktorý ničím sa,
za mnou krásna minulosť,
bolesť odplávala v diaľ,
vpredu nič len zmätenosť,
prázdnota a žiaľ?
čo je zmyslom prečo ísť,
nie len svedomie si hrýzť,
že zastala som neviem kam,
aj keď človek v dave je sám,
deň za dňom tak istý,
ničím nenapĺňa ma,
keď môj cieľ je viac než hmlistý,
čo ak nastane navždy tma,
čo ak milovať svet prestanem,
obyčajným skeletom len ostanem,
bez kreativity či lásky,
detskej naivity už len vrásky,
raz v posteli vôkol bieli anjeli,
na krásu sa ma pýtať chceli,
pozriem späť a nič tam nebude,
každý len ticho zabudne,
dážď mi zmýva slzy z očí,
do srdca mi cez ne vkročí,
zavlaží v ňom strom nádeje,
vnútrom mi tým snáď zachveje,
hádam nádej mi dá,
že život nie je tak rýchla hra,
mám čas zažiť lásky krásy,
nebyť len súčasť masy,
dokázať si kto som ja,
že neutekám už z boja,
v zrkadle nehanbiť sa odrazu,
či odolať chmúram mrazu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára